Triezvenie

Autor: Martin Hrano | 29.8.2012 o 14:40 | (upravené 31.8.2012 o 22:22) Karma článku: 5,22 | Prečítané:  199x

Obaja mali slzy na krajíčku. Videl jej pohľad, videl jej vlhké oči. Počul, ako ticho smrká cestou na stanicu. Bolo mu do plaču. Udržal sa. Splnil sľub. Dal jej ešte jeden croissaint z kaviarne, vyniesol kufor do vozňa. Vonku sa dlhšie silno objímali. Dve pusy na čelo a ahoj. Na viac sa nezmohol. Vnímal jej pohľad pri zostupovaní po schodisku. Nechal ju na nástupišti, ako už párkrát predtým. Tentokrát naposledy.

Boli to tri dni od momentu, čo to celé neskutočne pokašlal. Štvrtok, keď sa zlomil, kvôli blbosti, plný pocitu ublíženia a spôsobenej krivdy. Nemohla prísť. Mala pádny dôvod. To bolo celé. Vyčítal to, čo nebolo, zasadzoval úder za úderom jej ubolenej duši. Pre neho bol koniec. Nevidel jej snahu veci vyriešiť a zachrániť. Už nevidel jej nekonečné snaženie dať mu za posledných pár mesiacov pocit, že to celé stojí za to. Zabudol, ako neskutočne fajn mu s ňou vždy bolo. Že predtým, ako sa začali pomaly spoznávať, trpel. Zabudol aj na to, ako ho podržala vždy, keď to potreboval. Investovala do nich tak veľa energie. To, čo prežívala a cítila zavrhol. Zaujímalo ho len jeho sebecké ja.

Aj po tom všetkom prišla, aby sa porozprávala. V nedeľu poobede, po piatkovom uplakanom telefonáte. Vtedy už cítil, ze stráca pôdu pod nohami. Takto nejako sa musia cítiť aj odsúdenci na smrť. Aspoň tak si to predstavoval. Bolo mu mizerne. Vedel, čo príde. Jej poloveselý, vecný hlas v telefóne to prezradil, keď volala, aby si ujasnila podrobnosti. Naivne veril v zázrak. Svoj zázrak. Na celej situácií bolo najhoršie to, že sa napriek pocitu svojej viny stále cítil byť ukrivdený. S optikou zmáčanou slzami, ale ešte stále zašpinenou výčitkami a zlosťou. To, čo sa stalo, bola predsa hlavne jej vina, a nie jeho...

Stretli sa na stanici. Väčšinu času bolo ticho. Ona sa snažila byt optimistická. Neuzatvárala ich ako niečo, čo sa nebude dať opät spojiť v budúcnosti. Ak by sa dala zmazať vzdialenosť. Ak by boli vhodné podmienky. Bola utrápená, ale vyžarovala z nej sila a rozhodnosť. Ich vzájomné odlúčenia ju ničili . Nechcela však, aby len kvôli nej menil rozhodnutia. Už predtým jej viackrát tvrdil, že jej mestu, a životu v ňom, by sa najradšej vyhol. Nevenoval jej pozornosť. Presviedčal o svojej pravde. Niečo v zmysle, že sa takto dá pokračovať, a ak to nechápe, nechápe ako sa cíti on. Musel jej to vtĺcť do hlavy. Pomaly tak zahadzoval všetko, čo bolo. Zaslepený...

Cestou domov kúpil brandy. Pitím sa smútok a ticho menili na uvoľnenie a náznaky smiechu. Urobilo mu radosť ukázať jej fotky rodiny a ľudí, na ktorých mu záležalo. Videl v tom význam. Chcel to urobiť už dávno. Všimol si, ako sa na ne predtým viackrát pozrela, keď prechádzala okolo. Alkohol mu jemne otvoril oči. Prevládol v ňom istý pocit. Je dlžný. Jej alebo sebe. Nevedel to v tej chvíli rozlíšiť. Smiali sa, objímali, rozprávali, sľubovali, bozkávali... Povedala, že je lepšie sa usmievať, pretože tak aspoň zostanú pekné spomienky. Pustil skladbu, ktorá mu ju vždy pripomínala. Pozeral na ňu, so slzami v očiach, zatiaľčo ho hladkala po lícach. Zaspali.

V noci sa budil, bozkal ju a objímal. Ležala pri ňom. Opät. Zrazu mal pocit, že sa vlastne nič nezmenilo. Bola krásna. Tvrdo spala. Alkohol jej robil väčšie problémy ako jemu. Cítil na lícach slzy. Nechcel ju stratiť. V tej chvíli ho nenapadlo, ako mu zas prevonia posteľné prádlo a periny. A čo to bude znamenať, keď nakoniec odíde.

Celé pondelňajšie ráno sa ju snažil presvedčiť. Neustupovala. A on nevidel, nechápal. Prepadával sa hlbšie a hlbšie do beznádeje. Dohodli sa na spoločnom obede. Cestou do centra si držiac sa za ruky vymieňali smutné úsmevy, krátke vety. Cítil, že je stále s ním. Napriek tomu všetkému, čo spôsobil. Stihli ešte kníhkupectvo a obľúbenú kaviareň. Nakoniec odišla. V pondelok poobede. V ten deň sa zmohol na pár SMS. Potreboval čas na pretriedenie myšlienok.

Bol to jediný deň... Toľko času potreboval. Deň na to, aby vďaka svojej neistote, po úvodnej utorkovej konverzácií, dovolil vystupňovať novú vlnu obvinení a neprávd. Aby jej dokázal, že sa mýli, a aby ju nakoniec poslal niekam. Obaja sa nechali pohltiť rastúcim hnevom. Neschopnosťou sa pochopiť. Mali si dať čas. Na toľko potrebný odstup stačilo pár dní. Vtedy zrazu videl všetko tak jasne. Hanbil sa, ľutoval. Neveril, že mohol byť tým človekom. Neveril, že by sa ešte niečo dalo napraviť.

Počas nasledujúcich dvoch týždňov si toho o sebe postupne veľa uvedomil. To, čo sa stalo, mu otvorilo oči. Konečne naplno vnímal všetko, čo sa v ňom pomaly zbieralo už pár mesiacov. Ona bola posledným a najväčším impulzom, potrebným na vytriezvenie. Tak veľmi mu na nej záležalo.

Za ostatných pár rokov nikdy naozaj nežil, iba prežíval. Zmenil mesto a očakával iný, lepší život. Zmena však mala prísť od neho samotného. Z jeho vnútra. Za celý ten čas neprijímal výzvy, nebudoval hodnoty a preto nerástol ako človek. To ho frustrovalo. V myšlienkach sa neustále pohyboval medzi minulosťou a ďalekou budúcnosťou. Nikdy nie v prítomnosti, alebo blízkej budúcnosti. Nie tak, ako by mal. A ako vlastne mohol mať budúcnosť, keď nemal ani prítomnosť? Nechápal. Ako bolo možné, že to dovtedy nevidel?


Triezvie. Ešte stále. Chce konečne žit. Musí zmeniť veľa vecí, a nevie kde vlastne začať. Čaká ho veľa práce...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?